4. Nilo, Leo a sen o kruhu zvierat

Od chvíle, keď Nilo a Leo opustili jaskyňu ozvien, prešlo niekoľko dní. Deň odo dňa, stále viac cítili, že niečo nie je v poriadku. Džungľa bola tichšia než obvykle, rieka tiekla pomalšie a bolo v nej menej vody. Aj vtáky spievali len krátko, ako keby na niečo vyčkávali. Leo mal v sebe zvláštny nepokoj a nevedel prečo. A potom... prišli sny.

Jednej noci sa mu prisnilo, že sú opäť v jaskyni. Bola presne taká, ako si ju pamätal – vlhká, tichá, s vodnou hladinou uprostred. Všetko bolo známe, ale čosi bolo iné. Tentoraz ich kroky viedli hlbšie, za symboly, až k stenám, kde sa rozprestierali maľby. Videli tam znova kruh tvorený zvieratami – draka, jaguára, hada, vtáka... ale než sa stihol prizrieť lepšie, zobudil sa. Bol celý zadýchaný a zmätený. Nepamätal si presne, čo ho rozrušilo, ale vedel, že tam bolo niečo zvláštne. Niečo, čo nedokázal pomenovať.

Ďalší deň sa niesol v tichu. Leo bol zamyslený, nehral sa, nezbieral kamene, ani Nila nevyrušoval svojimi zvedavými otázkami. Len mlčky kráčal pri rieke a občas sa zastavil, akoby počúval niečo, čo iní nepočuli.

V noci sa sen vrátil. Tentoraz bol dlhší. Zvieratá v kruhu sa mu zdali živšie. Počul tlmené bubnovanie, akoby z útrob skál. Cítil rytmy, ktoré nepoznal. Snažil sa rozoznať všetky tvary, ale zakaždým, keď sa sústredil na jeden konkrétny úsek, obraz sa rozmazal a on sa opäť prebudil. Frustrovalo ho to. Niečo mu stále unikalo.

„Stále sa mi sníva o jaskyni,“ priznal sa ráno Nilovi. „Ale zakaždým, keď sa prebudím, niečo dôležité zabudnem.“

„Možno že ti džungľa chce niečo povedať,“ žmurkol naňho Nilo. „Alebo tvoje vlastné srdce.“

“Alebo,“ Nilo sa zatváril vážne...“možno, že máš len hlad“, zavtipkoval a hodil mu rybu.

Leo sa zasmial, zbaštil rybu, ale záhadné sny mu neprestali vŕtať v hlave.

Prešlo niekoľko dní. Sny pokračovali, každou nocou boli jasnejšie, a zároveň tajomnejšie. A Leo sa čoraz viac zamýšľal nad tým, čo ich jaskynná skúsenosť vlastne znamenala. Bolo to len dobrodružstvo? Alebo niečo viac?

Jedného popoludnia sa zatúlali hlbšie do džungle, než kedykoľvek predtým. Nilo letel nízko ponad koruny stromov a Leo ticho kráčal pod ním. Keď sa pred nimi zjavila malá čistina, zastavili sa. Bolo na nej niečo zaujímavé.

Uprostred čistiny stál nízky kruhový porast – hustý mach, lišajníky, kamene porastené zeleňou. Bolo to, akoby sa tam príroda sama usporiadala do takmer dokonalého kruhu. Nie úplne dokonale, ale zato dosť na to, aby si to všimli. V jednom bode kruhu bola drobná medzera. Bola by takmer neviditeľná, keby práve na tom mieste mach a zeleň nevysychala, ako keby z tohto miesta unikal život.

Leo zastal. Cítil, ako sa mu stiahlo hrdlo. Pozeral na tú medzeru… a zrazu mu to došlo. Spomienka. Záblesk.

„Už viem,“ šepol.

„Čo?“ spýtal sa Nilo.

Leo sa pomaly otočil k nemu, oči mal rozšírené.

„V tom sne... v tom kruhu zvierat... jedno miesto bolo prázdne!“

Nilo chvíľu mlčal. Potom sa zadíval na prerušený porast pred sebou.

„Takže... ten kruh nie je celý. Ani tu, ani v jaskyni?“

Leo prikývol. „Myslíš, že sme si to predtým v jaskyni nevšimli?“

„Možno že nie“, dumal Nilo. „A možno práve preto sa to všetko deje. Možno preto sa džungľa mení. Niečo z kruhu chýba.“

„Ale čo?“ spýtal sa Leo.

„Ešte neviem,“ povedal Nilo pomaly, „ale ak bol kruh niečím dôležitým… potom sa niečo stalo. Niečo, čo ho zlomilo.“

Leo prikývol. „A možno sme práve preto boli v jaskyni. Nie náhodou.“ Pozrel na trhlinu.
„Niekto to musí napraviť. A kruh zasa spojiť. Ale ako?“

„To neviem,“ povzdychol si Nilo „ale myslím, že odpoveď nebude v sne. Musíme ju nájsť tam vonku.“

Ich pohľady sa stretli. Z lesa sa ozval vzdialený spev vtáka. Potom ďalší. Ako keby džungľa opäť dýchala – ale nie pokojne, skôr so znepokojením...