3. Nilo, Leo a jaskyňa ozvien

Nilo, Leo a jaskyňa ozvien

Bolo dusné popoludnie a les voňal ako mokré listy po daždi. Nilo letel nízko ponad rieku a Leo bežal po brehu. Každý skok, ktorý urobil, ho rozosmial – šplechotal vodu, akoby tancoval so svojím tieňom.

„Poďme dnes niekam, kde sme ešte neboli!“ zakričal Leo. Nilo sa pousmial. „Poznám jedno miesto. Nikto tam veľmi nechodí. Je tam ticho… ale zvláštne.“ A tak odbočili od rieky hlbšie do džungle. Stromy hustli, vzduch chladol a všade bolo počuť len kvapky stekajúce z listov. Nakoniec dorazili k malej skalnej stene, porastenej machom a lišajníkmi. Medzi koreňmi obrovského stromu sa črtal tmavý otvor.

„To je ono,“ povedal Nilo ticho. „Jaskyňa ozvien.“

„Ozvien?“ spýtal sa Leo. „Ako… keď niečo zakričíš a ono sa ti to vráti?“

„Presne tak… ale tu ti ozvena niekedy odpovie inak, ako čakáš,“ dodal Nilo a v očiach mu zažiarila iskrička tajomstva. Vošli dnu. Najskôr bolo ticho. Len kvapky dopadajúce na kamene a ich vlastné dýchanie.

Potom Leo zakričal: „HÉÉÉJ!“

A ozvena vrátila: „KTO SI?“

Obaja strnuli.

„To si povedal ty?!“ spýtal sa Leo šeptom.

„Nie…“ zamrmlal Nilo a naklonil hlavu. „Ale počúvaj…“

V jaskyni začalo niečo slabunko pulzovať. Tichý zvuk – ako tlkot srdca z kameňa. Nilo sa pohol dopredu, krídla zložil k telu, a Leo sa mu držal pri boku. Zrazu sa chodba rozšírila a pred nimi sa objavila malá podzemná sála. V jej strede bola plytká vodná hladina a uprostred nej kameň v tvare kruhu. Na stenách boli vyryté staré znaky.

Leo sa dotkol vody labou. „Kde to sme?“

Ozvena zašepkala späť: „TAM, KDE STE BOLI VŽDY.“

„To znie ako hádanka…“ zašepkal Leo.

Nilo sa usmial. „Vravel som ti, že je to záhadná ozvena.“

Leo chvíľu mlčal, potom zakričal: „MÁM PRIATEĽA!“

A ozvena zarezonovala mäkko, ako teplý vietor: „NIE SI SÁM.“

Obaja sa usmiali.

Zrazu Nilo figliarsky žmurkol na Lea. „Trocha ju vyskúšame.“

Nilo: „Kto je najkrajší drak v džungli?“
Ozvena: „...Opýtaj sa jaguára!“

Leo sa zahihňal.

Leo: „Vieš lietať?“
Ozvena: „Len v tvojej hlave!“
„To sa počíta,“ prikývol Leo.

Nilo: „Prečo mám lietať, keď môžem ležať?“
Ozvena: „Lebo si drak, nie lenivý had!“

Teraz sa už Leo pučil od smiechu.

Leo: „Ozvena, kde sú všetky opice?“
Ozvena: „Za tebou…“
Leo sa rýchlo otočil. „NIE!“
„To bol starý džungľový trik.“ Smial sa Nilo.

Ešte chvíľu ozvenu takto skúšali, potom si sadli na kameň a len tak sedeli a dýchali vlhký vzduch jaskyne. Keď sa Nilo a Leo otočili, aby vyšli von, niečo sa zmenilo. Vzduch bol zrazu iný – chladnejší, ale nie nepríjemný. Jaskyňa ako keby zadržala dych.

Leo sa pozrel na Nila. „Cítiš to tiež?“ Nilo prikývol.

Zrazu sa voda v jazierku v strede miestnosti začala jemne vlniť. Nie prudko, skôr ako keby sa pod ňou niečo pohlo. Na chvíľu sa ich odrazy na hladine rozmazali… a keď sa znova ustálili, na kameni nad vodou sa objavili dva symboly – jeden pripomínal otlačok silnej jaguárovej laby, druhý rozprestreté krídlo draka.

„To... tam predtým nebolo,“ začudoval sa Leo.

Nilo pomaly podišiel bližšie. Symboly boli jemne vyryté, akoby ich tam vytesal čas sám. Okolo nich rástol mach, ako keby ich džungľa chcela ukryť, no nie celkom.

„Možno ich tu niekto nechal dávno pred nami,“ povedal Nilo potichu. „Alebo… možno sem raz vošli dvaja ako my.“ Leo sa dotkol symbolu jaguára labou. Bol chladný, ale... dôverne známy. „Myslíš, že... to sme my?“ spýtal sa ticho. „Možno. Alebo niekto ako my.“

Potom sa Nilo nadýchol a zakričal do ticha: „Ozvena! Čo sú tieto symboly?“

Z jaskyne sa vrátilo ticho… a potom len: „Pamäť... kameňa…“

Leo zakričal. „Prečo sú tu?“
„Pre tých… čo počúvajú srdcom.“

Leo sa zamračil. „To mi veľmi nepomohlo.“

Nilo to skúsil znova. „Ozvena, koho zobrazujú?“
„Tých… čo boli… a možno znova budú.“

Leo si sadol vedľa symbolov. „Sme tí, čo boli… alebo tí, čo budú?“

Ozvena sa tentoraz oneskorila. A potom zašepkala:
„To sa ukáže… keď nebudete hľadať odpoveď, ale pravdu.“

Obaja chvíľu mlčali.

„Ozvena… ty vieš viac než hovoríš,“ zamrmlal Nilo.
„Nie všetko, čo vieš, môžeš vysloviť…“

Leo si povzdychol. „Ale mohla si nám to aspoň nakresliť…“

A ozvena – akoby to bola náhoda, alebo žart – odpovedala:

„Na stene… za tebou.“

Keď sa Leo otočil, hneď uvidel ďalší úzky priechod, ktorý si predtým nevšimli. Prešli úzkym tunelom a vyšli do malej, skrytej siene. Na stenách bolo niečo ako maľby. Vyzerali veľmi staro. Niekto ich sem vyryl, možno pred stovkami rokov.

Na jednom výjave bol veľký drak s krídlami rozprestretými nad džungľou. Vedľa neho stál jaguár, ktorý nevyzeral vystrašene – skôr ako jeho spojenec. Pod nimi tiekla rieka, okolo boli iné zvieratá, akoby ich chránili. Leo sa pomaly priblížil k maľbe. „Toto je …ako my.“

„Ale staršie. Oveľa staršie,“ doplnil Nilo.

Na inom mieste bol ten istý drak a jaguár, ako bojujú proti čiernemu tieňu, ktorý sa šíril džungľou ako dym. A pod tým – znova symbol laby a krídla. Bolo ich tam však ešte omnoho viac – niečo ako kruh zvieracích znamení. Drak a jaguár však boli vždy v strede.

„Vyzerá to, akoby to bol pradávny príbeh,“ zašepkal Nilo. „A jaskyňa… nám ho ukazuje.“

„Myslíš, že sa to má znova zopakovať?“ spýtal sa Leo potichu.

„Alebo možno ... že sa to ešte neskončilo,“ odpovedal Nilo vážne.

Nilo sa pozrel na symboly a potom na Lea. „Prečo nám to jaskyňa ukázala?“ Nezaznel žiadny hlas, žiadna ozvena. Len pokoj. Pocit, že sem patria. Na ceste von sa Leo otočil ešte raz. Symboly pomaly mizli v tieni.

„Myslím, že sem budeme musieť niekedy znova prísť,“ povedal Leo. Nilo prikývol. Keď ich cestou von premáhal strach z tmy, Leo zakričal: „Ozvena… bojíš sa niekedy?“
„Len keď ti spadne kokos na hlavu!“

Obaja sa rozosmiali a strach bol okamžite preč.

Nilo: „Ozvena, čo je najdesivejšie v džungli?“
Ozvena: „Keď ti opica ukradne večeru!“

Leo: „A čo robí ozvena, keď sa bojí?“
Ozvena: „Ozýva sa potichu… potichu… potichu…“

Nilo: „Čo robí ozvena v noci?“
Ozvena: „Počúva... ako Leo rozpráva zo sna!“

Leo: „Ozvena, ak sa stratím… nájdeš ma?“
Ozvena: „Iba ak zakričíš dosť nahlas!“

Ešte chvíľu sa smiali, vymýšľali otázky a počúvali, ako im jaskyňa vracia odpovede. Už to nebola len ozvena – bola to kamarátka, ktorá sa hrala s nimi.