1. Nilo a stratené vajce

V hlbokých tropických lesoch, kde rieky tancujú medzi stromami a slnko sa trbliece na hladine, žil drak Amazonit menom Nilo. Bol veselý, dobromyseľný a miloval vodu viac než čokoľvek iné. Každý deň plával v rieke, lovil ryby a preháňal sa nízko nad hladinou takou rýchlosťou, že sa mu na chvoste tvorili malé vlny.

Jedného rána, keď sa chystal na svoj obvyklý let, začul vystrašené pípnutie. Pristál na brehu a vo vysokej tráve objavil malé, opustené vajce. Nebolo dračie – skôr patrilo nejakému veľkému vtákovi.

„Kde si sa tu vzalo, maličké?“ spýtal sa Nilo a jemne ho postrčil nosom. Vajíčko sa trošku zakývalo, no nikto ho neprišiel hľadať.

Nilo vedel, že pri rieke žijú harpyje – veľké, hrdé vtáky s ostrými zobákmi a silnými pazúrmi. Majú mohutné krídla a vedia lietať vysoko nad korunami stromov. Sú to vynikajúci lovci, ktorí dokážu počas letu uloviť rybu z vody alebo malého cicavca z lesa. Ale hoci vyzerajú trochu prísne, sú starostliví rodičia a nikdy by svoje vajíčko len tak neopustili.

Bez váhania uchopil vajce do pazúrov a vzlietol ponad rieku. Letel rýchlo, no opatrne, aby ho nerozbil. Po chvíli zbadal harpyje krúžiace nad stromami a počul ich znepokojené výkriky. Hneď vedel. Že našiel tú správnu rodinu.

„Stratili ste niečo?“ zakričal im s úsmevom.

Jedna z harpyjí sa prudko otočila a zamierila k nemu. Bola veľká, s perím farby piesku a ostrými očami. „Ty máš naše vajce!“ vykríkla podozrievavo a pritisla krídla k telu, pripravená brániť svoje mláďa.

„Samozrejme, že ho mám! Našiel som ho dole pri rieke,“ vysvetlil Nilo pokojne. „Bolo tam úplne samé. Ako sa tam dostalo?“

Harpyja si vzdychla a sklopila hlavu. „Chcela som ho preniesť do bezpečnejšieho hniezda. Blížila sa búrka a obávala som sa, že vietor ho môže zhodiť. Držala som ho pevne v pazúroch, ale zrazu prišiel nečakaný náraz vetra. Vietor bol taký silný, že ma otočilo a musela som sa zachytiť konára, aby som nespadla do rieky. Vajce mi vypadlo z pazúrov a padalo dolu. Nemohla som ho včas zachytiť... a potom... už som ho nenašla.“

„To sa stáva aj tým najlepším letcom,“ povedal Nilo priateľsky. „No, našťastie som ho našiel ja a nie niekto, kto by ho mohol ohroziť.“ Opatrne položil vajce na vetvu blízko harpyjinho hniezda.

Harpyja sa naň láskyplne pozrela a potom sa znova otočila k Nilovi. „Ďakujem ti, drak rieky. Si rýchly a silný, ale aj láskavý. Keby si niekedy potreboval pomoc, harpyje sú tvojimi priateľmi.“

Nilo sa veselo usmial. „Ďakujem! Ale väčšinou potrebujem len dobré ryby a vietor pod krídlami.“

S týmito slovami sa rozlúčili. Keď sa Nilo vrátil do svojho hniezda pri rieke, bol spokojný. Nebolo nič lepšie, ako pomôcť niekomu, kto to potreboval. A navyše, stále ho čakala jeho obľúbená večera: čerstvé ryby z chladnej vody.