2. Leo a drak, ktorý nelovil

Prší. Už zase.

Voda zalieva všetko – stromy, skaly, aj mňa. Sedím pod obrovským listom, ktorý mi mama kedysi ukázala, a premýšľam. Dnes je to presne sedem dní od chvíle, keď ma uniesla rieka.

Chcel som byť odvážny. Jaguár, čo sa nebojí výšky, vody, ani samoty. No vtedy… vtedy som sa bál všetkého.

Pamätám si tú studenú, šialenú vodu, ktorá ma zrazila z brehu, keď som sa načahoval za nejakým smiešnym motýľom. Pamätám si, ako som sa točil, lapal po dychu a kričal – hoci nikto ma nemohol počuť.

A potom – bol tam on.

Drak. Vždy som si myslel, že draky sú zlovestné, ohnivé a strašné. Ale tento mal jemný pohľad, mokré krídla a povzbudivý hlas. Volal sa Nilo a zachránil mi život.

Prvé dni som sa ho držal ako kliešť. Nechcel som zas byť sám. A prekvapivo – on s tým nemal problém. Naučil ma, ako sa pláva s prúdom, nie proti nemu, ako sa schovať pred dažďom pod previsnutými koreňmi a ako rozoznať vtáčí spev od varovného výkriku opice.

Ale najviac ma prekvapilo niečo iné.
Nelovil.

Mal pazúry, zuby, rýchlosť – a predsa nikdy neútočil. Keď raz prišla skupina opíc a začali po ňom hádzať ovocie, len sa zasmial a odletel preč.

„Prečo si im to nevrátil?“ spýtal som sa zaskočený.

„Lebo som mohol. A to je presne ten dôvod, prečo som to neurobil,“ povedal len.

Odvtedy sa niečo zmenilo aj vo mne. Už nechcem byť len silný. Chcem byť ako Nilo – pokojný aj v búrke.

A možno raz zachránim ja jeho.